104ZOBRAZENÍ


Jazdili aj na chrbte ťavy a skončili až na Havaji. Napriek tomu neopustili hranice domoviny. Lucka, Naďa, Veronika a Zuzka, to je štvorica, ktorá sa už tretie leto po sebe rozhodla vymeniť piesočné pláže a tieň palmových listov za čosi omnoho dobrodružnejšie. Dovolenku na Slovensku.

Slováci zväčša „utekajú“ v lete k moru. Ako vznikol váš nápad tráviť dovolenky na Slovensku?

Zuzana: Prvýkrát sme sa na cestu vydali počas leta po našej maturite. Vedeli sme, že chceme ešte stráviť nejaký spoločný čas pred tým, než každá odíde na inú univerzitu.

Naďa: Navyše všetky veľa cestujeme a ani sme si nikdy poriadne neuvedomili, že sme zo sveta videli viac ako zo Slovenska! Tak sme sa zbalili a išli sme.  Ešte na diaľnici na ceste z Bratislavy sme pritom rozmýšľali, či to nestočíme aspoň do Chorvátska. Našťastie sme odolali (smiech).

V čom sa líšia vaše jednotlivé dovolenkové zájazdy? Bol ten pred tromi rokmi iný, než ten tohtoročný?

Naďa: Každý rok bol úplne iný. Rovnaké sme len my štyri (úsmev). Ten prvý bol najmä o pamiatkách, hradoch a turistike. No keďže Slovensko je veľmi pestré a všade je čo vidieť, naučili sme sa, že aj v meste, ktoré nemá tri hrady a dve jaskyne je čosi, čo nás nadchne.

Starostlivo si svoju cestu vopred plánujete alebo idete skôr na náhodu?

Naďa: Spočiatku sme si cestu dôkladne naplánovali, najmä ubytovanie. Rozhodili sme siete, zistili, kto má kde rodinu a kamarátov, kde by sme mohli prespať. Ďalší rok sme už šli viac-menej za nosom.

Zuzana: No a tento rok sme mali jasných len niekoľko cieľov: Dudince, festival v Žiari nad Hronom a Humenné. Celý výlet sme teda riešili „za jazdy“ a orientovali sa podľa týchto záchytných bodov. Predsa len, každým rokom nám rastie cestovateľské sebavedomie a nebojíme sa byť spontánnejšie na našich cestách. Veď napokon, sme stále doma!

Slovákom nemusí more chýbať, pokojne si môžu oddýchnuť aj na Zemplínskej Šírave.

Čo vám nesmie nikdy chýbať v batohu? 

Veronika: Bláznivá hudba, najmä počas dlhej cesty autom. Každoročne si berieme aj spacie vaky, pretože nikdy nevieme, kde a v akých podmienkach budeme spať…

Zuzana:  A tiež výletná mapa. I keď sa už viac ponáša na staré noviny. Aha, a ešte Agneša, naša navigácia, ktorá obľubuje poľné cesty (smiech).

Spomínate auto, viezli ste sa však už aj menej tradičnými prostriedkami?

Naďa: Už tretí rok cestujeme autom, aj keď zatiaľ vždy iným. Okrem toho sme sa už viezli aj na ťave v bojnickej ZOO, tanku a GPS nás dokonca raz poslalo na trajekt. Budúci rok máme za cieľ aspoň traktor alebo kombajn.

Zuzana: Vyskúšali sme aj BVP-čku (Bojové vozidlo pechoty, pozn. red.), lokomotívu na Čiernohronskej železnici či úvraťovú železnicu na Kysuciach.

Je takéto cestovanie po Slovensku finančne náročné?  

Veronika: Záleží na tom, aký štandard máte a ako si všetko naplánujete. My sa snažíme spraviť z našich ciest nízkorozpočtový projekt. Napríklad, na obed si sadneme na námestie a dáme si rožok s paštétou (smiech). Ľudia sa síce zvláštne pozerajú, ale pre nás je to zážitok.

A kde prespávate?

Zuzana: Spíme u kamarátov a rodiny, na chatách, na farách, v penziónoch… Čím menej naše výlety plánujeme, tým sa nám aj zvyšuje počet zaujímavých zážitkov spojených s ubytovaním. Tento rok sme spali aj v stane a v robotníckej ubytovni, kde sme pani vrátničku celkom zaskočili. Bola však veľmi milá, a pohľadala nám izbu, kde nebol ani opitý Vlado, ani arogantný Laco (smiech).

Nikto nás poriadne nevedel navigovať, dokonca nás miestni poslali do zákazu vjazdu, kde bude stáť diaľnica D3. Takže si dnes robíme srandu, že sme na nej jazdili skôr, ako ju postavili.

Neboja sa štyri samé dievčatá cestovať po Slovensku?

Zuzana: Báť sa určite nebojíme. Je to až neuveriteľné, no zatiaľ sme nenarazili na zlých a neprajných ľudí. Uvedomujeme si však, že ako štyri vysmiate a ukecané dievčatá na seba určite chtiac či nechtiac pútame pozornosť všade, kam prídeme.

Naďa: Skôr by som povedala, že to má výhody (smiech). Ľudia sa nám sami prihovárajú kto sme, odkiaľ pochádzame. Teší ich, že mladí ani v dnešnej dobe nestrácajú záujem o našu kultúru.

Dievčatá si tradičné cestovanie autom spestria aj jazdou na tanku v okolí Podbiela.

Ktorý moment vám najviac utkvel v pamäti?

Veronika: Presne viem! Raz sme sa snažili nájsť Trojmedzie, miesto, kde Slovensko hraničí s Českom a s Poľskom. Samozrejme, že sme ho nenašli (smiech). Nikto nás poriadne nevedel navigovať, dokonca nás miestni poslali do zákazu vjazdu, kde bude stáť diaľnica D3. Takže si dnes robíme srandu, že sme na nej jazdili skôr, ako ju postavili.

Spomínate si aj na ďalšie úsmevné príhody?

Zuzana: Nájsť jeden najzábavnejší moment je veľmi ťažká úloha. Na našej týždennej Tour de Slovakia sa totiž vždy nasmejem viac, než za celý rok. Naposledy ma veľmi pobavil náš prvý večer, ktorý sme strávili v Dudinciach. Po tom, ako sme sa okúpali v termálnom bazéne, napili „prdľavky“ a ochutnali vynikajúce kúpeľné oblátky, sme si išli sadnúť na terasu jedného z hotelov.

Celý večer hralo hudobno-spevácke duo Evka s Vladkom. Spolu s kúpeľnými hosťami sme tancovali na všetky hity z ich mladosti, až kým sa Evka nerozhodla pre nás, mladých, zahrať nejaké súčasné hity. Tanečné kolo otvorili piesňou Blurred lines, a tak sme s Luckou suverénne naskočili na parket. Spočiatku sa všetci len začudovane pozerali, no o chvíľu sa k nám pridali aj postarší páni s barlami. Dokonca chceli, aby sme ich naučili tak tancovať. Napokon sme večer zakončili tým, že sme spolu so seniormi skákali na Burianovo Žijeme len raz (smiech)!

Nedá sa ani spočítať, koľkokrát v aute zaznelo zborové „woow“ alebo „jeeej“. Pre mňa je celé Slovensko krásne!

A čo najšialenejší zážitok? 

Naďa: To nie je také ťažké. Minulý rok sme jednu noc prespali v Zuberci, chceli sme si totiž pozrieť miestny skanzen. Celé ráno však pršalo, rozhodli sme sa preto radšej pokračovať niekam inam. Kúsok za Zubercom, v daždi a hmle, sme si však na okraji cesty všimli malú šípku s nápisom „Adrenalín“. Zborovo sme na Veroniku skríkli, aby odbočila. Keďže sme mali trošku pochmúrnu náladu z nevydareného rána, zhodli sme sa, že adrenalín je presne to, čo potrebujeme. Zistili sme však, že sme sa možno prerátali. Šípka totiž viedla k jazdám na bojovom vozidle pechoty.

Pán, ktorý na to dohliadal, mal pre nás jednoduchú radu. „Držte sa, pokým budete vládať. Potom možno nespadnete,“ povedal so smrteľnou vážnosťou. Síce sme nespadli, ale zopár našich spolujazdcov áno (smiech). Asi sedemkrát som sa počas jazdy rozlúčila so životom, zo všetkých strán do nás šľahali konáre stromov, šmýkalo sa, boli sme celé od blata… Raz sme šli prudko hore, potom sme kričali od strachu, keď sme padali do rieky a chvíľu sme sa smiali nad tým, ako je možné, že sme ešte pred pár minútami chceli radšej obdivovať skanzen.

Štiavnické banské múzeum skrýva mnoho zaujímavého.

Ktoré miesto na Slovensku vás najviac prekvapilo?

Zuzana: Mňa asi najviac prekvapila obec Sebechleby – Stará Hora. Objavili sme tam krásny vinársky skanzen, ktorý pôsobil veľmi pokojne, a vďaka našej pani sprievodkyni Maruške oblečenej v kroji, sme sa naozaj ocitli v rozprávkovej krajine.

Veronika: Pre mňa to bola obec Klenovec. Sprevádzal nás miestny evanjelicky farár a z miesta, o ktorom som si myslela, že nám nemá čo ponúknuť, sa zrazu vykľula čistá nádhera. Na to len tak skoro nezabudnem.

Naďa:. Alebo aj kamenné gule v Megoňkách. Sú to skaly, ktoré sa okrem Slovenska nachádzajú len v USA, Austrálii a v Rumunsku. Dosť prekvapivé.

Ktorý kúsok Slovenska je pre vás osobne ten najkrajší?

Zuzana: Nedá sa ani spočítať, koľkokrát v aute zaznelo zborové „woow“ alebo „jeeej“. Pre mňa je celé Slovensko krásne! Tento rok mi však najviac učaroval Horný Zemplín.

Naďa: Neviem prečo, ale neskutočným dojmom na mňa pôsobí Banská Štiavnica. Centrum mesta je veľmi pekné, upravené a dýcha históriou.

Veronika: Najviac sa mi páči stredné a severné Slovensko. Najmä Oravský hrad, ale tiež Banská Štiavnica, okolie Banskej Bystrice a Kremnice. Keby som mala niekam zobrať zahraničnú návštevu, tak zaručene na jedno z týchto miest.

Máte nejaký cestovateľský „must see“? Niečo, kde ste ešte neboli, no určite tam pôjdete?

Naďa: Už tri roky bolo mojim osobným cieľom Humenné. To sa nám podarilo tento rok. Samozrejme, vždy nám zostane niečo, čo sme nenavštívili a tam sa potom o rok vraciame…

Veronika: Napríklad Oravská Polhora! Tam pôjdeme o rok.

Nebojte sa, že by ste sa na Slovensku nudili. Máme tu ohromne veľkú koncentráciu zaujímavých miest na veľmi malej ploche.

Čo nové ste sa naučili o Slovensku počas vášho cestovania?

Naďa: Že aj Slovensko má svoju Prahu a Havaj a že dediny na Slovensku sa naozaj môžu volať úplne hocijako – Horné, Dolné, Vysoké, Ploské, Okrúhle… Keďže celý život žijem v meste, bolo pre mňa trochu ťažšie predstaviť si, aký život vedú ľudia v malých dedinkách, obklopení horami. Naše cestovanie mi však trocha pootvorilo oči. Život na dedinách nie je ani z ďaleka taký jednoduchý, ako vo väčších mestách, a ľudí v nich naozaj obdivujem.

Zuzana: Napriek tomu, že ako Slováci máme mnoho negatívnych vlastností, počas našich výletov som sa presvedčila, že ľudia na Slovensku sú veľmi vďační, priateľskí a pohostinní.

Veronika: Myslím, že človek musí ísť inam, na vidiek, stretnúť sa a porozprávať sa s cudzími, aby zistil, že život nemusí byť o pár kilometrov ďalej taký istý, ako tam, kde žije on sám.

Slamené dobrodružstvo v blízkosti krásnej obce Štítnik, okres Rožňava.

Dovolenková sezóna je už síce nenávratne preč, dobré tipy sa však zídu zakaždým. Ako znie ten váš?

Zuzana: Nebojte sa, že by ste sa na Slovensku nudili. Máme tu ohromne veľkú koncentráciu zaujímavých miest na veľmi malej ploche. A taktiež, keď budete cestovať po našej krajine, skúste byť zvedaví, otvorení a rozprávať sa s cudzími ľuďmi. Odvďačia sa vám za vašu pozornosť a veľa sa tak dozviete. Zistíte, ako a čím žijú a často spoznáte aj ich životné príbehy.

Veronika: Presne. Radou nad zlato je nebáť sa spýtať domácich. Tí najlepšie poznajú svoje okolie, a práve to nás často zaviedlo na najkrajšie miesta. Tento rok boli takýmto skrytým pokladom Sebechleby.

Naďa: Alebo napríklad artikulárne kostolíky UNESCO, ktorých je po celom Slovensku naozaj požehnane, či túra v Poloninách a Vihorlate. Taktiež, ak niekto nájde spomínané Trojmedzie v Čiernom pri Čadci, prosím, kontaktujte nás (smiech).