99ZOBRAZENÍ

,, Najväčšou chybou, akej sa v živote môžete dopustiť, je stále sa báť, že nejakú urobíte….“

Koľko múdrosti a pravdy je v tejto jednej vete! Stále sa zaoberáme tým, čo si o nás myslia iní ľudia, keď urobíme hento alebo toto a tak radšej neurobíme, nepokusíme sa o nič nové. Keď sme boli malí, bavilo nás kresliť, tancovať, spievať, vedeli sme sa nadchnúť pre množstvo ,,dôležitých“ vecí. Vôbec sme si nelámali hlavu nad tým, či sme v tom dobrí. Sústredili sme sa na samotnú činnosť bez rôznych vlastných kritických hodnotení. A dnes?

Strach … úzkosť … nepokoj, prítomný takmer všade, až má človek pocit, že sa naňho valí zo všetkých strán.

Každý deň, počnúc ránom, nás začínajú gniaviť rôzne obavy, strachy, či zvládneme to alebo ono, s akým nepríjemným človekom sa musíme dnes opäť stretnúť, či nezlyháme, či sa nezosmiešnime,  a vôbec, aký bude dnešný deň. Strach ovládol nás, naše okolie i celý náš život. Valí sa na nás z médií, časopisov, rôznych periodík. A akoby to nestačilo, panuje i v našich domovoch, ktoré by mali byť miestom, kam sa tešíme vrátiť sa a kde si chceme unavení po celom dni oddýchnuť. Bohužiaľ, i tu vládne násilie v rôznych formách. Strach  vytvárame manipuláciou, ponižovaním, žiarlivosťou, nenávisťou, nevšímavosťou  či aroganciou alebo ignorantstvom  páchaným na našich najbližších, tvrdiac si a ospravedlňujúc samých seba rôznymi preto, lebo… Viníme každého, len nie seba.

Áno, strach má v našom živote i opodstatnené miesto –  je to živočíšny pud. Pud  sebazáchovy (seba – zachovania). Týmto prirodzeným pudom disponuje každý živý tvor. Je to inštinkt, ktorý nás upozorňuje, varuje a chráni pred blížiacim sa nebezpečenstvom. Takýto strach je opodstatnený. Bohužiaľ v dnešnej dobe tieseň ovláda celý svet. Vznáša sa nad ľudstvom ako čierne mračno. Je to však iný druh strachu. Je to des slúžiaci na ovládanie más ľudí, strach ako skrytý nástroj moci. Používame ho doma pri výchove detí, v materskej škôlke, škole – rôznymi zákazmi a príkazmi nútime deti poslušnosti. A v takomto duchu  prebieha veľká časť spoločenského života. Postupne sa naučíme slepo poslúchať, báť sa prejaviť, slobodne rozmýšľať, byť samostatnou bytosťou. Naučia nás byť strojom, robotom, slepo poslúchajúcim, nesamostatným stvorením. Snaha spoločnosti ,, zcivilizovať“ nás do strnulých rolí, utlmila to hlboké, životodárne posolstvo našich duší. Zabudneme, že sme sa na tento svet narodili pre ,,čosi iné, ozajstné“, že máme isté poslanie a že naša prítomnosť  v univerze má svoj význam. Každý z nás je jedinečný, svojou prácou, myslením tvoríme tento  prekrásny svet a zároveň sme  i zodpovední za všetko dianie v ňom, za to, aký je náš dnešný život…

Bohužiaľ, ego, materializmus, nevraživosť  vládnu svetom. Dnes sa tomu hovorí i demokracia, rivalita, súťaživosť, konkurencia….Vyberte si akékoľvek slovo, ktoré by vystihovalo daný status, v každom chýba človečenstvo, ľudskosť, empatia či cit. Že sa to dnes nenosí? Že silnejší ,,vyhráva“? Inak nič nedosiahneme? Prejav ľudskosti je prijímaný ako slabosť!

Naše telá sú paralyzované, sú už takmer nespôsobilé cítiť, vnímať, tešiť sa z drobných radostí a naše mozgy sú  vygumované, neschopné samostatného rozmýšľania. Nepokoje, úzkosti a strachy parazitujú na našich telách, vytvárajú bloky v jednotlivých energetických tokoch, ktorými potom nepreteká životodarná energia. Sme unavení, vyhorení, bez iskričky v oku. Samozrejme i dnešný spôsob stravovania sa výrazne podpisuje pod stav našich tiel. A tak sa stávame chorými. Zapĺňame čakárne ordinácií  v očakávaní, že pán doktor nám predpíše zázračnú pilulku, ktorá odstráni, ako otočením  Arabelinho zázračného prsteňa, všetky naše bolesti a trápenia a my budeme ako predtým. Bohužiaľ alebo Bohu vďaka, takto to nefunguje. Naše telá sú veľmi múdre a  upozorňujú nás, že ,,čosi“ nie je v poriadku, aby sme sa zastavili, stíšili, že si potrebujú oddýchnuť. Žiadajú, aby sme počúvali, načúvali, čo nám chcú povedať.

Často si ani neuvedomujeme, že strach nás oberá o chuť žiť, tešiť sa, tvoriť, smiať sa. Žiť svoj vlastný, identický život. A tak pomaly plynie deň za dňom, rok po roku a na sklonku života zistíme, že život, tá jeho etapa, čo bola určená len nám, už pominula, naspäť sa už vrátiť nedá. A poznanie, že sme žili prázdny, nie ,,svoj“ život, nás privádza do stavu smútku, hnevu na celý svet. Sme to, čo prežívame. Svoj život si vytvárame sami. Nedopusťme, aby nám unikol pomedzi prsty! Nikdy nie je neskoro začať so zmenami.