98ZOBRAZENÍ


Neviem ako vy, ale ja som si už dávnejšie všimla v uliciach našich miest veľa zamračených, zväčša, mladých ľudí zahalených v kapucniach, uprene hľadiacich do svojich mobilných zariadení, nič nevnímajúc, len z času na čas ,, hodiacich“ rýchle pohľady vôkol. Niekde som začula, v tejto súvislosti, pomenovanie tohto rozmáhajúceho sa stavu ako syndróm Sklonených hláv. Priznávam, že súhlasím s týmto názorom, pretože pri pohľade na takto zahaleného človeka, je mi smutno a cítim akýsi zvláštny vnútorný nepokoj.

V chladných a v nevľúdnych dňoch, kedy dáva nám na vedomie svoju silu počasie, chválim vynálezcu takéhoto dômyselného doplnku oblečenia – kapucní – či je to na športovom oblečení alebo kabáte. Ja osobne nejako nemusím rôzne pokrývky hlavy ( veď som ženou a zničím si účes),ale kapucňu na kabáte či vetrovke rada použijem ako prvú pomoc v takýchto nevľúdnych chvíľach, chrániac si svoje uši. Ale stále? Mám neodbytný pocit, ako keby spomínaní jedinci sa snažili ukryť v kapucniach – možno chcú ostať pre svoje okolie – neviditeľnými.

A tak hľadím na zastávke, čakajúc na svoj spoj, či v dopravnom prostriedku, na týchto jedincov, nie raz zahalených i v dvoch vrstvách kapucní na hlavách za akéhokoľvek počasia. Zohnutých, ponorených do ťukania do svojich mobilov, nevnímajúc svoje okolie a rozmýšľam, pred čím sa asi tak skrývajú? Je možné, že je to móda, že sa to nosí, že je to cool. Alebo len ja tomu nerozumiem? Neviem. Ale pri pohľade na takto nič nevnímajúce ľudské stvorenia je mi smutno. Mám pocit, ako keby sa pred čímsi, nevedome, skrývali alebo mali z čohosi strach. Takto zahalení sa možno cítia bezpečne v tom svojom svete, kde im nik neublíži. Je to tak, mobily a internet vládnu a hýbu svetom. Vtiahnu nás, ani nevieme ako, do mnohých svetov, kde môžeme byť, kým len chceme, snažiac sa takto ujsť z reality. A ak sa virtuálnym svetom necháme pohltiť, odrazu prestaneme vnímať rozdiel medzi tým, čo skutočné je a čo nie je. Množstvo takýchto nepríjemných dianí sú nie raz náplňou hlavných večerných správ, kde potom pri ich sledovaní hľadáme vinníkov.

A takto sklonení jedinci, i keď zimné a nevľúdne dni skončili a odev s kapucniami odpočíva niekde v skrini, ťukajúc do svojich mobilných zariadení, žijú si vo svojich neskutočných svetoch, nevnímajúc realitu – ten skutočný svet. Svet, ktorý je vôkol nás. Sklopeným zrakom nemôžu vidieť to krásne obyčajné ráno a ligotajúci sa svet v lúčoch vychádzajúceho slnka. Počúvajúc hudbu zo založených slúchadiel vo svojich ušiach, nepočujú ranný spev vtákov, tešiacich sa zo života, nevidia pučať a kvitnúť stromy či zo spánku pomaly sa prebúdzajúce mesto. Ak by však boli vzpriamení a otvorenými očami vnímali život vôkol seba, možno by stretli starého priateľa či známeho, je možné žeby obdarovali niekoho úsmevom alebo mohli zažiť príbeh – taký obyčajný, na ktorý by však nikdy nezabudli. Alebo by mohli stretnúť svoju lásku, ktorú tak dlho nevedia nájsť. Všetko je možné, ak žijete – tu a teraz. Azda i namietnete, že teraz je taký svet, že čo už s tým. Ale spýtam sa: ,, Kto tvorí alebo stvoril tento svet taký, aký je?“ Máme ho presne taký, aký sme si ho my sami vytvorili.

V oblasti techniky a technických vymožeností za posledné desaťročia sme zašli oveľa ďalej, než predchádzajúce generácie. Máme k dispozícii internet, počítače, televízory, rôzne vyspelé telefóny, smartfóny… – všade nás obklopuje technika, bez ktorej si svoj život už ani nevieme predstaviť. Tie všetky vymoženosti nám mali uľahčiť prácu, život, mali nás spájať (reklamné slogany v tomto duchu znejú) , mali nám slúžiť. No nie je to skôr naopak?