107ZOBRAZENÍ

Dedinka, kde by ste podľa povesti kedysi našli vlka takpovediac na každom rohu. Domčeky postavené z dreva z blízkych hôr a starostlivo ukryté v údolí Revúckej doliny. Miesto, ktorému neodolali ani mnohí filmári. Osada, v ktorej v lete býva viac turistov ako domácich. Nebudeme chodiť okolo horúcej kaše, ale rovno sa vás pokúsime vtiahnuť do atmosféry tohto slovenského unikátu. Uvarte si čaj, odložte na chvíľu starosti bokom a začítajte sa. Začítajte sa do príbehu živej dediny Vlkolínec.

Pamätáte si ešte na časy, keď vám mamička čítala rozprávky s nezabudnuteľnými slovami na začiatku? „Kde bolo, tam bolo, za siedmimi horami a siedmimi dolinami, žila raz…“ A teraz s pravdou von! Pokúsili ste sa také miesto niekedy hľadať? Že nie? To je škoda. Pretože na to, aby ste sa cítili ako v rozprávke, ani nemusíte chodiť  ďaleko. Stačí navštíviť malú podhorskú osadu, časť Ružomberka, ktorá vás hneď pri vstupe privíta svojou jedinečnosťou.

Vďaka internetu sa dnes dozvieme všeličo. Je preto možné, že o Vlkolínci ste už počuli či čítali. Vôbec nebudeme prekvapení, ak ste túto dedinku pri Bielom Potoku aj navštívili. Mali ste však oči poriadne otvorené? Len ste si prezerali domčeky a so záujmom ste „hľadeli“ na domácich obyvateľov? Napadlo vám niekedy, ako sa z takej dediny môže stať pamiatková rezervácia? A viete koľko ľudí tam naozaj žije? Milí naši čitatelia, máte pravdu, dosť bolo otázok.

 



ULICA V HORÁCH S DEVIATIMI DOMČEKMI

Píše sa pravdepodobne rok 1376 a o Vlkolínci sa vedie prvý písomný záznam. Spomína sa ako jedna z ulíc mesta Ružomberok. Domáci obyvatelia, ktorí sa venovali prevažne sedliactvu, drevorubačstvu a uhliarstvu si vo svojich dreveničkách pokojne nažívali obklopení prírodou Veľkej Fatry. To, že drevo bolo dôležitou súčasťou ich života nám dokazujú nielen dreveničky, v ktorých sa býva dodnes, ale aj rôzne drevorezby, ktoré stále skrášľujú túto obec. Vlkolínec nemal nikdy veľa obyvateľov, čo mu dodnes dodáva istú intimitu – aj keď v súčasnosti je táto živá obec často sprevádzaná hlukom turistov, zmesou rôznych jazykov, ktorými rozprávajú a cvakaním fotoaparátov. No kedysi to bolo naozaj pokojné a tiché miesto.

Usmievaví a pracovití – takí boli a dodnes Vlkolínčania sú